Kedy som si písala osobný blog. Súkromný. O láske. O rozchodoch. O živote. Bezstarostný svet sa však premenil na svet dospelákov. Vhupla som ako väčšina z nás na nalinkovaný kolobeh práce, stretnutí, nákupov, vyvenčenia psa, varenia, mhd, problémov, riešení. Slnko každé ráno vyšlo a poobede zapadlo. Tak to poznáme, tak to má byť. Ofrfleme účty čo máme zaplatiť, pomalý rad v LIDLI, aplikáciu v mobile, ktorá sa nám po aktualizácií nepáči a tak. Dáme si filozofický status na Facebook a veríme tomu, že žijeme ako chceme. Žila som si život ako by mi patril, ako by som nikomu nič nebola dlžná a nikdy nemala umrieť. Veď kto v 20tke či 30tke rieši takéto veci? Veď sme mladí.

Myslím, že sme vytesnili smrť z našich životov. Nehovoríme o nej. Je to niečo tak ťažko pochopiteľné a uchopiteľné, že sa tá myšlienka mysticky stráca s každodenými povinnostami. A našim strachom. Sme presvedčení, že nás sa to netýka. Že to sa deje tam niekde ďaleko a hlavne starým ľudom. V Afrike, v Číne, ďaleko. Coronavírus. Ďaleko. Nemáme smrť v živote, pretože sa v našej spoločnosti deje za zatvorenými dverami. Ľudia umierajú v nemocničných izbách. Doma za zatvorenými dverami. Nemáme kontakt ani so životom, lebo prichádzať na svet deti vidia len najbližší. Za dverami. Smrť nám však ukazuje život. A keď s ňou nemáme kontakt, len ťažko si uvedomujeme a vážime ten čas, ktorý máme k dispozicií.

Teraz nechcem filozofovať, verte mi patrila som k povrchným dievčatám z Bratislavy. Ale vždy vždy s dobrými umýslami. Do života mi prišla láska. Veľká láska. Honza je inteligentný, zábavný, dobrosrdečný -skrátka skvelý muž, ktorý ma miluje v hĺbke srdca. A ja jeho a napĺňa nás byť spolu.Keď mu pred 3 rokmi diagnostikovali smrteľné neurodegeneratívne ochorenie ALS, prvýkrát sa smrť pripomenula a stala sa súčasťou našich životov. max 2-5 rokov života. Prijať to je boj, na dlhý čas, myslím, že stále v tom nemáme jasno. Láska na dobu určitú sa mi vyslovuje len veľmi ťažko.

Hnevala som sa dlhý čas, prečo mám prísť o ďalšiu lásku v mojom živote. Po 8 rokoch s bývalým priatelom, mi chce zase zobrať moju najväčšiu lásku. Ake egoistické, že? Ale tak poviem vám to. Niekedy je fajn sa vypísať. A verím, že ak toto číta hocijaký “caregiver” – človek čo sa stará o chorého človeka, alebo mu niekto blzky odchádza, odišiel – nájde sa v tom. Predstava, že s tým človekom ste obmedzený čas a nemôžete s tým nič urobiť je skľučujúca. Každý deň sú na stole iné myšlienky. Od tých najviac motivačných až po tie menej pekné, kedy uvažujete či by nebolo lepšie ísť vlastnou cestou. A či dokážete žiť s takým bremenom. ALS je séria prehier. Neustále strácate. Každý deň. Či je to pohyb vašich prstov, ťažšie prehltanie, stuhnuté svaly, zášklby, nemôžnos’t už chodiť na dlhé prechýdzky, bicyklovať sa, či milovať sa. Každý deň sa Honza učí pracovať so svojím stále väčším hentikepom. A že kurva to zvláda statočne! Pardon za pejoratívum.

Pre mňa ako partnerku je to akoby mi smrť každý deň zobrala do dlaní hlavu a držala ju smerom k Honzovi. A držala silno. Nech sa pozerám. Nech sa len pozerám ako pomaly moj najbližší človek odchádza. A ja mu nemôžem nijako pomôct. Neviem opísať aké to je. Ale to nie je pointa. Pointa je uhol pohľadu. Možno tá smrť mi len ukazuje – nech sa pozerám a žijem ako najviac viem.

Pointa je, že aj keď sa na to musím pozerať a bojujeme s tým. Smrť nám tým ukazuje život. Sme si ho tak vedomí, že pre nás každý deň je dobrodružstvom. Smrť nám ukazuje čo je dôležité. Vedela som, že to bude all- in. Bu’d to vzdám už na začiatku alebo budeme bojova’t a spravým čo je v mojich silách. Ak ma poznáte ako Bucu – viete ktorá možnosť som si vybrala 🙂

 

Mental coach mi povedal krásnu vetu, ktorou teraz začínam každý deň – ” Ďakujem, že ti môžem pomáhať ” . Láska